Vyšná Boca osamela.

Horská dedinka v údolí. Staré drevenice, rozprávajú prastarými jazykmi. Píše sa tu runami. Písmená ešte nevymysleli. Ticho. Staré drevo na starej zemi. Ach, korene, starí dedovia, obyčaje, kde ste? Gazdovstvá, sýpky, stajne pre dávno mŕtvy dobytok a pre časom vyschnuté sená. Kedysi tu bolo živo. Život premenil sa na múzeum... Banícka obec, plná divov. Naplnená odklínaním tvrdej krajiny. Vetry a dážď sú susedia. Voda len z prameňa, alebo potoka. A že je ešte aj teraz dobrá. Ako Ty, Bože. Vždy, keď som tam, cítim sa nostalgicky. Cítim ten zlom v dobe. Na jednej strane starobylé stavby, hovoriace zaprášeným jazykom, ovládnuté však už novým prízvukom. Na strane druhej, moderný hotel so zjazdovkami nad nimi. Bratislavčania tu majú chaty. Drevenice zmenili na víkendové obydlia. Tak sa človek z domu presťahoval do pomyslených mrakodrapov... Drevenice, kde chlieb chutil sto krát silnejšie ako hocikde inde a voda bola živá až spievala. V tejto dobe sa na to zabudlo. Tvrdá práca. Nič zadarmo. Ľudia pomreli. Na ich miesto prišli iní. Zveľadiť. Svojrázna krajina pohltená novou dobou. Vyšná Boca a Tvoje živly. Keď zaduje vietor, tak to cítiť. Krajina tvrdých podmienok. Mozoľnatých rúk. No čistá, aspoň tak tam cítim to jadro. Spomínam. Možno tu na tomto mieste, kde stojím narodilo sa dieťa. Alebo prechádzali kravy s kovanými zvoncami. Bim, bam, bom... Veď ten zvuk tu musel niekde zostať. Kde je? Znie vo vetre ako jeho mladší brat. Ďakujem Bože za ten dar. Cítiť staré báje v srdci. Zachvievanie. Zohreje iskru na plameň. Zapískam na koncovku. Viac nesmiem...   Potrebujem slovník na  dnešnú dobu!