Sebaláska alebo sebeckosť?

Stále je v nás niečo, čo si myslí, že všetko okolo je dôležitejšie ako my sami...

Že nie sme tak dôležití a preto si začneme venovať čoraz menej pozornosti a sebalásky. Možno sa aj učíme, že sebaláska je nehodný pocit, vzťah k sebe. Všade nás učia, že musíme myslieť hlavne na iných... doslova odhodiť seba a rozdať sa iným... Tieto predstavy a konania väčšinou pramenia z náboženských a ezoterických dôvodov. Pritom hlbokým zmyslom ich prejavu je  často potlačená, neliečená túžba po uznaní a pozornosti. No je to iba čin bez koreňov a ukotvenia. Jeden z rozdielov medzi sebectvom a sebaláskou je aj vo vnímaní a súcite s inými ľuďmi a so sebou.

Sebeckosť iným nedáva a iných si ani nevšíma. Sebaláska je prirodzená a vnútorná cesta- osveta bytosti pevne presvedčenej o jej samotnom zmysle, vedomí a roly v živote. Uvedomuje si Jednotu a prepojenosť so všetkým. Zatiaľ čo sebectvo žije v strachu a oddelenosti. Preto má tendencie k sebe všetko zhŕňať  a v strachu o seba sa nedeliť. Tiež mu chýba pocit dôvery. Tej dôvery, že je o neho postarané a že vždy všetko príde v pravý čas. Keďže tomuto neverí, zásobuje sa ešte viac hmotnými statkami, alebo podozrieva iných. Sebaláska žije v dôvere a vedomom prepojení Seba s Matkou zemou a Otcom Stvoriteľom. Na sebalásku nie je potrebná žiadna náboženská príručka, duchovný-ezoterický guru, alebo kniha, učiaca, že je to len takto a nijak inak. Sebaláska šíri dôveru a ticho. Sebectvo sa v strachu o seba prekrikuje s okolím a dokazuje si svoju výnimočnosť.

Všadeprítomné používanie pozitívneho myslenia, prijímanie vecí s detskou naivnosťou, alebo vedomé  sa hranie len na slušných a „neskutočne“ večne prikyvujúcich, usmievavých rojkov- toto žiadna sebaláska nie je. A nie je to ani duchovná cesta. Láska je prísna. Úprimne Vám ukáže, kde máte nedostatky a pripraví Vám aj bolestivé lekcie s úmyslom nadobudnúť skúsenosti a vyrásť. Zabudnite na to, že ak čítate duchovné, alebo anjelske knihy, už sa od Vás očakáva, alebo musíte byť iba šťastní a usmievaví. Sebaláska nás učí vylaďovať najprv svoj postoj k sebe a až potom ku všetkému druhému. Tiež nám dáva priestor na zastanie si seba samého. Obhájiť seba. Umožňuje nám aj nahnevať sa a zakričať Nie! Tiež povedať druhým o svojich potrebách a želaniach. Rešpektovať seba. Darmo sa budeme rozčuľovať, že nás druhí nerešpektujú, ak nemáme úctu a rešpekt sami ku sebe. Je to stále o nás a láska nám vždy ukazuje, kde a čo si máme ešte doladiť a dotiahnuť. Alebo uvoľniť. Opustiť.

Myslíte si, že Boh nás súdi?

Hlavne v situáciách, keď sa hneváme, obviňujeme seba, alebo iných... ak obviňujeme seba, je to vnútorné volanie po láske k sebe. Pretože Boh nás nesúdi, neviní. Miluje nás práve takých akí sme. Len my na to často zabúdame a obviňovaním sa odpájame od božského srdca, ktoré je spojené s naším srdcom. Sebaláska nás učí žiť vedome s otvoreným srdcom, ale s nohami na zemi. Práve ukotvenie sa a pocit spolupatričnosti so zemou ako Matkou živiteľkou, často chýba mnohým ľuďom idúcich v ezoterických smeroch. Vidíte na nich, že sú rozpálení, rýchlo hovoriaci a snažiaci sa upriamiť pozornosť buď na seba, alebo na svoj život. Ten pocit rozhodnosti, premyslenosti a zemitého konania im možno chýba. Ak niečo človeku chýba, môže o tom vedieť- no aj nemusí. No vždy sa to snaží niečím zaplniť. Buď vedome, alebo nevedome.

Čím viac je človek duchovne /nie ezotericky/ prebudený, ukotvený a vedomý si seba v spojitosti so všetkým- tým viac sebalásky mu v srdci narastá. Nepotrebuje na seba upriamovať pozornosť, pretože on- vie. Nepotrebuje ani o sebe príliš veľa rozprávať, pretože zase- vie. Je viac pokojnejší a uvedomuje si spojenie božskej trojice. Teda- Matky Zeme- Seba samého – a Otca Stvoriteľa. A čím viac sme svoji, tým máme menší sklon nasledovať autority, guruov, kňazov, alebo politikov. Svet reality spájame s naším vnútorným svetom a tvoríme zo srdca. Uvedomujeme si možnosť každodennej voľby a volíme si čím a ako zaplníme náš vnútorný priestor. Osobne sa učím, že duchovnosť je praktická a možno ju aplikovať na všetko v živote. Môžeme sa napojiť priamo na Matku Zem, učiť sa zo svojho strachu, alebo hnevu. Byť čo najviac zodpovedný za našu voľbu žiť tento život.  Prejavovať vďačnosť všetkému čo je.  Čím viac vnímame svoje potreby, tým viac sme otvorení a vnímavejší aj potrebám druhých.

S nohami na zemi pevne spojení so Zemou. Hlavou v oblakoch prepojení so Stvoriteľom. A v srdci cítiť prepojenosť so Všetkým.

KAM ĎALEJ? - PREČÍTAJTE SI AJ...

• Sebaúcta a sebaláska v realite.
• Ako sa zmeniť?- Vysoká škola premien- 1.časť
• Poselství pro Kmen Mnoha Barev- Kiesha Crowther- knižná recenzia