o veciach videných i nevidených...

04.11.2013 14:01

Uverejňujem rozhovor, ktorý so mnou urobili Karpatskí pecúchovia. Rozhovor vyšiel v tlačenom časopise Karpatský pecúch. č-10. Otázky vytvorila Weleslawa.

 

  • My sme už nejakých desať rokov i viac súputníci na ceste k predkom a ich duchovným koreňom, tak sa teším, že Ťa môžem osloviť aj na stránkach nášho časopisu. Spomínam si pri tej príležitosti, že aj ty si mal nejakých par čísel obežníka alebo akoby listu ...čo s nim a nebudeš pokračovať?

 

Na začiatok Vás pekne pozdravujem a ďakujem za priestor vo Vašom časopise. Bol to občasník DOWINA. Venoval sa obnove odkazu predkov a slovenskosti.  Vydával sa  kopírovaním a rozdávaním ako príloha k vtedajším zinom, či do poštových obálok. Bol v rozsahu jednej strany.  Na začiatku som ho robil sám, neskôr sa ku mne pridal Martin Pavelka z dnešnej občiny Dažbogovi vnuci. Potom DOWINA prestala vychádzať. Ak sa správne pamätám, boli tu aj isté snahy o znovu vydávanie... Na vtedajší čas to bol možno nevšedný krok, mal som aj smelé, revolučné, radikálne názory, dnes by som to napísal inak- viac v rovnováhe. Kto by si však chcel DOWINU pozrieť, môžem mu pár vydaní poslať na email.

 

  • Začínal si ako metalista, prešiel si rôznymi fázami hľadania, ale korene v slovenskej pôde a zemi Ťa nepustia.  To stále pretrváva. Ako to cítiš?

 

Začínal som ešte oveľa skôr. Pamätám si napríklad, keď bol v roku 1989. prevrat, v televízii dávali demonštrácie a u nás nikto nebol doma. Ja vtedy ako malý chlapec som sa rozplakal a začal spievať slovenskú hymnu. Vtedy som cítil akúsi silu, ktorá mi spôsobila na koži zimomriavky. Metal ma v mnohom posunul a som veľmi vďačný tejto hudbe za mnohé. Predovšetkým mi ukázal, že i v búrke je krása a temnota je tu na to, aby sme v nej hľadali aj časti nás.  Potreboval som do nej ísť, aby som sa posunul ďalej. Dnes už nepotrebujem vypeckovať hudbu, pretože viac počúvam seba. Čím viac má niekto silnejšie pustenú hudbu, tým viac si bráni počuť jeho vnútorný hlas. Me tal v jeho umeleckej, rodnej podobe si dodnes rád pustím. Vynikajúci sú Rusi Arkona, alebo Agalloch. To je úžasná hudba. V slovenskej pôde ma teraz hudobne formuje hlavne náš rodofolkový spevák Jano Majerčík, ktorý je výnimočnou osobnosťou. Na literárnom poli zase Majster Milan Rúfus... Cítim, že sa potrebujeme spájať s našimi koreňmi, pretože sú hybnou silou nás. Tam sú informácie, ktoré sme tam len my kedysi dávno zasiali  a teraz sa rozpomíname, kde sú. Rozpomíname sa kto skutočne sme. Aj doma upečený chlieb Ti dá tri krát viac sily ako kúpený...

Gašparík, Peter, Cesta k sebe,

  •  Robíš ešte obrady - ako si písal a hovoril - so stromami....?
     

Stromu sa dá pomôcť aj na diaľku. Stačí ak mu pošleme svoju lásku a vďaku. Všetko je   prepojené, oni to zacítia. No keď som v lese, tak už i len tóny píšťal pôsobia ako obrad, dych  a kroky sú cestou k obradu. Tiež aj obeta. Stromy to cítia. Sú často múdrejšie ako my. Keďže je strom spojený s Matkou Zemou a Bohom, tak prirodzene rozvíja túto energiu aj týmito smermi. Ak pomôžeme takto stromu, pomôžeme i ďalším ľudom, ktorí k nemu prídu. A takto sa to šíri. Ak pomáhame ľudom, pomáhame  aj stromu. Najskôr si potrebujeme pomôcť my sami.

 

  • Máš pocit, že Ťa „ideály" opúšťajú alebo slabnú? ako to vidno napr. u niektorých našich známych či kamarátov? Podaktorí to neváhajú označiť dokonca ako "hriechy mladosti" či takto v tom zmysle.

 

Snažím sa konať prirodzene. Ako hovorí Milan Rúfus- „To, čo nás opúšťalo- tvarovalo nás“. Vážim si vecí, ktoré boli, pretože viem, že budú trvať navždy. Len sa zmenia  tak, že mi pomôžu nachádzať nové. Všetko, čo sme mali, čím sme boli, čomu sme sa venovali, ostáva v rôznom pomere stále v nás. Nič sa nestráca. Len ako sa vyvíjam, priberám k sebe to, čo práve cítim a potrebujem. Vždy nám príde aj tak len to, na čo sme už pripravení.  Som otvorený a snažím sa nachádzať, miesto toho, aby som čakal, čo mi niekto dá. Robím však aj chyby. Často sú to bolestivé skúšky do vlastných tieňov. No aj o tom je práca na sebe.
 

  • Čomu sa teraz venuješ?

Stále pracujem na sebe. Čistím sa, skúmam seba, vnútro osobnosti. Učím sa byť v rovnováhe, krotím svoju ohnivú povahu a usmerňujem sa. Zvnútorňujem, uzemňujem.  Veľmi mi v tom pomáha aj moja priateľka Adriana. Okolie je mojím zrkadlom. Snažím sa mať stále priority, zámery, byť tvorivý. Vnímať svet srdcom a stáť čo najpevnejšie nohami na zemi. Súčasťou tohto smeru je moja práca maséra. To je veľká škola a skúsenosť. Píšem články na moju stránku, stretávam sa so skvelými ľuďmi na našich prírodných stretnutiach, hrám na píšťaly, občas zahrám na nejakom vystúpení. Boli aj prednášky. Ctím a cítim odkaz predkov stále  a všade. To ma veľmi posiluje a napĺňa. Cvičím jogu, chodím bosý po lese, učím sa ruštinu. Veľa čítam a zapájam to do praxe. Venujem sa tiež obnove mužskej energie prostredníctvom sebou prežitých súvislostí. Tie sa potom snažím vnášať do článkov cez moju stránku, alebo stretnutiami s mužmi. Budem šťastný ak sa mi podarí  robiť aj semináre na podporu mužskej energie priamo s mužmi. Dnešný muž to veľmi potrebuje.
 

 

  • Ešte stále si vegetarián? Ako vnímaš násilie v dnešnej dobe, podľa nás sa prenáša do duchovnej oblasti ...
     

Nie som vegetarián. Jem aj mäso, hoci veľmi málo. Občas morčacie, či nejakú šunku. To je všetko. Rešpektujem však vitariánov, vegetariánov. Pre moju postavu a telo muža je mäso sčasti potrebné. Napríklad na jar, alebo v lete mäso takmer nejem. Vtedy mi nechutí. Keď prichádza zima, občas mäso zjem. Dôležité je aj to ako človek pokrm konzumuje. Aké energie do jedla dáva. Aký má k nemu postoj a prístup. Ako si ho váži a čo za ním vidí. Potom i mäso je liekom ak k tomu človek pristúpi srdcom a vďakou. Uctí si zviera napríklad len krátkym zastavením dychu, modlitbou, poďakovaním. Násilie vnímam. Má rôzne formy. Aj to nás má čosi učiť. Treba to rešpektovať, no meniť to.  Hlavne cez seba. Rozhodnúť sa čomu budem venovať svoju energiu. Ja som tvorca i ničiteľ.

 

  • Aká je Tvoja vízia budúcnosti - zeme, ľudí, Slovenska?

Necítim sa dávať vízie, ani prognózy. Ako spieva Jano Majerčík v piesni O hline- „Čo bolo a bude, je ukryté v dnešku“... Spájať sa. Pracovať na sebe, odpúšťať sebe aj iným. Vnímavo, tvorivo vidieť svet i seba. Úprimne a čestne aj keď to zabolí. Mať zodpovednosť za seba a svoje činy. Uvedomovať si svoje srdce a nachádzať to, kto skutočne sme a prečo sme tu. Nehrať sa na vodcov, guruov, starešinov. Každý z nás má rovnakú cenu a je výnimočný, potrebný. Len to treba v sebe nájsť, ctiť a milovať.  Všetci sme tu len hostia. Ďakujem za Vaše otázky  a priestor. Všetko dobré prajem.

 

Použité foto- Pod dubom v Kremnici- autor fotografie- Pavol Gálik