Ponory do mužskej duše - 2. časť

Ponúkam Vám druhú časť Ponorov do mužskej duše. Tento článok voľne nadväzuje na prvý a oba sa dopĺňajú. Opäť som použil citáty z knihy Johna Eldredga- Z chlapca kráľom. Isté citáty som miestami upravil. Snažil som sa v tomto článku vystihnúť zranenosť muža. Prečo sa cíti zranený a opustený. To je naozaj potrebné riešiť a tento článok nachádza možné východisko. Mám v pláne napísať aj tretí diel. No ten už bude iný...  Text písaný zelenou farbou patrí Johnovi. Text klasickým písmom, to sú moje myšlienky, ktoré sú dosadené pod každý citovaný odstavec. Verím a silne tomu naozaj verím, že tieto slová pomôžu Vám mužom na Vašej ceste aspoň tak ako pomohli a pomáhajú mne.

Srdce bojovníka je zranené v chlapcovi a v mladom mužovi vo chvíli, keď sa dozvedá, že bojovnosť je zlá a že jemnosť sa rovná zbožnosť. Chlapec i muž sú zranení, keď sa z jeho pokusov povstať ako bojovník niekto vysmieva, alebo sa to v ňom snaží potlačiť. Je zranený, keď nemá nikoho, kto by ho v tom vycvičil, keď v jeho okolí nie je nijaký kráľ , /John pod pojmom Kráľ myslí zrelého, skúseného muža, ktorý by bol mladému mužovi mužskou oporou- poznámka P.G/  ktorému by prisahal vernosť, keď nemá dôvod, pre ktorý by mohol bojovať.

Pamätám si na čas, keď som Johnovu knihu- Divoký v srdci, hodil o zem... Boli to moje začiatky a prebúdzania. Dnes jeho knihy nosím v srdci a učím sa z nich. Učím sa jeho slová vkladať do môjho života.  A vôbec to nie je ľahké... Ale je to jednoduché. Písal tam, že pre chlapcov je prirodzené hrať sa na vojakov, zápasiť a byť hrdinom. Bojovníkom. Zdalo sa mi to veľmi drsné a násilné. Dnes viem, že bojovnosť je súčasťou, prastarou súčasťou každého mužského srdca rovnako ako je pre ženské srdce prirodzená materinská láska. Bojovnosť, ktorú tu John spomína však znamená čosi iné. Náš meč máme v sebe a  chránime ním. Dáva nám schopnosť rozlišovať a jeho prítomnosť nám pomáha. Niekedy je nutné vystúpiť otvorene a vtedy sa zvykne prejaviť naše zranenie. Nik nás neučil byť bojovníkom. Bojovnosť sa u muža prejavuje rôzne a pestro. Je mu prirodzene daná do vienka. Kto potlačuje svoju bojovnosť, nemôže vyzrieť ako muž. Zoberte si len príklad Dona Boska. Bol vyhlásený za svätého a aký to bol bojovník. Bojovnosť sa prejavuje v srdci a vôli , nie v násilí, svaloch a skostnatených postojoch.

Srdce bojovníka je v mladom mužovi zranené tiež vtedy, keď sa pokúša byť bojovníkom, no je zahanbený. Pamätám si na jeden deň v siedmej triede. Bolo to počas telesnej, keď som videl ako môjho kamaráta prinútil väčší chlapec napiť sa z fontány. Môj kamarát bol tučnejší a už tým mal na telocviku problém. Tento bitkár si z neho robil posmech, smial sa z neho, nútil sa ho napiť a potom ho kopol v dôsledku čoho spadol môj kamarát do fontány. Videl som, že je vystrašený a zahanbený.  A tento bitkár predstavoval veľmi arogantný namyslený malý problém, do ktorého som mal zasiahnuť. Tréneri neboli nikde na okolí a tak som k nim pribehol a povedal surovcovi, aby „ vypadol a nechal ho tak“. Ten bitkár sa otočil a vybil mi dva zuby. Iba tak, veľmi jednoducho.  V tej chvíli som to bol ja, kto sa cítil byť slabý a zosmiešnený.

Muž nikdy nezíska svoju silu  pokiaľ ju neprejaví. Aj keď to Johna stálo dva zuby a zahanbenie, práve toto ho prinútilo na sebe tak pracovať, že vyhľadal majstra bojových umení a učil sa od neho. Zakrátko sa v tomto smere vycvičil. Muž často potrebuje spadnúť, aby vedel, že sa môže postaviť. A že ho jeho nohy udržia...

Zranenie je dvojnásobné, keď chlapec utŕži rovnakú bitku od vlastného otca, alebo možno staršieho brata. Práve preto je bojovník zranený ak sa má z malého chlapca príliš skoro stať bojovník. Je to vtedy, keď mu jeho vlastný otec povie- „Nebuď taký zbabelec“,  a pošle ho von zoči-voči skupine chlapcov, ktorí ho mlátia. Alebo keď žije v nestabilných rodinných podmienkach,  kde je na základe kriku a hnevu zrejmé, že každý v rodine žije len pre seba. Tiež keď sa mu nikdy nedarí niečo vyhrať. Moji synovia spolu radi zápasia, no určite by ich to prešlo, ak by som sa zakaždým na nich vykričal a oddelil ich od seba.

Zranenie od vlastného otca bolí najviac. Práve aj toto nás má učiť odpúšťať a meniť  činy svojho otca cez seba. Meniť ich v sebe. Nečakať, že ich zmení on. Učí nás to i otca mať rád takého aký je a pochopiť aj jeho cestu. Vedieť, že konal len tak ako mohol a ako sa to naučil on od jeho otca. Je len na nás ako to prijať. Buď sa uraziť a zanevrieť, alebo sa postaviť, uvedomiť si zranenú situáciu. Nekonať  v situácii zranene, ale vstúpiť do nej z nového pohľadu. Možno úplne inak ako zvykneme bežne reagovať. Cez seba. To je tá najväčšia pomoc akú môžeme nášmu otcovi dať. Nášmu biologickému otcovi. Otec tam hore nás bude milovať rovnako, pretože jeho láska je bezpodmienečná.

No a nakoniec srdce bojovníka je zranené a opustené, či ponechané vydať sa zlými cestičkami, keď mladý muž nemá kráľa a dôvod slúžiť. „Čo budeme robiť bez kráľa?“ Tí muži sú hlboko frustrovaní. Mojou jedinou reakciou na ich otázku je, že Boh je Majstrom v každom období. Je naším Otcom, keď sme milovanými synmi a je naším Kráľom, keď sme bojovníkmi.  Hlboko to útočí na náš pocit osirelosti, bytia bez otca.  Keď Ježiš vstúpil do obdobia bojovníka, Jozef už nebol po jeho boku. Z ľudského hľadiska bol sirotou bez otca. No my vieme, že nebol sám. Rovnako aj my máme Otca, ktorý je veľkým bojovníkom, vychová nás ako bojovníkov ak mu to sami dovolíme. Mimochodom ten bojovník sa ukrýva v našom vnútri. Bez ohľadu na to ako s ním bolo niekedy zaobchádzané, môže to byť obnovené, uzdravené a posilnené.

Možnosti na obnovenie a uzdravenie bojovníka v nás prichádzajú hlavne cez ťažkosti. Cez krivdy, pocity menejcennosti, zahanbenosť, zlyhania. To všetko nás tvaruje a čistí. Jedna z možností čo môžeme v ten okamih robiť je,  prevziať zodpovednosť za situáciu na seba. Vedieť, že sa tak deje pre naše najväčšie dobro a že nás to má učiť. Uvedomiť si toto všetko a keď sa cítime zranení nekonať nič z takejto pozície. Vystúpiť z nej, odísť. Z iného miesta potom sledovať situáciu inak. Znova do nej vstúpiť už obohatení o slobodné uvažovanie a rozhodovanie cez srdce.  Odpustiť si chyby a pochváliť sa za zázraky v nás. Poďakovať sa sebe i Bohu za ochranu a vedenie.

Vošli sme do hotela a recepčná zodvihla hlavu: „Môžem Vám s niečím pomôcť?“ Veľmi sa podobala na dievča s ktorým som chodil na strednej. Nepriateľ  využívajúc staré zranenie okamžite zaútočil  a snažil sa ma zlákať zvádzaním.  ....Spomínaš si? Môžeš to znova mať... Najskôr pýcha a potom žiadostivosť- koľko mužov v tom zlyhalo? „Nie, ďakujem máme tu dohodnutú schôdzku“ , povedal som jej. Jeden z kolegov však zabudol, že sa tam mal s nami stretnúť. Tak sa dostavilo súdenie. To je kretén. Vstúpil odpor: Vždy Ťa sklamal. Moje zranenie od otca bolo opustenie, čo nepriateľ dobre vie a snaží sa ma doviesť k tomu, akoby ma môj priateľ- a každý človek opustil. Nesúhlasil som s tým, no potom prišli obavy a vlastné výčitky: Možno sa niečo stalo. Možno si povedal niečo, čím si mu ublížil. Niekto poznamenal aké náročné je uskutočniť konferenciu, ktorú sme tam plánovali a vtedy vstúpil strach- ...Čo ak to nevyjde? Dobre vieš, že tu nie je nič isté... Toto nebude fungovať. Odohnal som strach. O desať minút neprišlo zlyhanie, ale úspech. ...Mohol by si z toho vytĺcť peknú sumu peňazí... Bola to pravda, mohli by sme, no to nebol dôvod pre ktorý sme sem prišli. „Znížme cenu“ povedal som, „priberme viac mužov“. Tím vyzeral trochu zmätený. Prišlo pochybovanie. ...Si idiot. Nemal si to povedať... Toto sa skutočne odohralo v priebehu prvej hodiny, asi pol hodiny po pristátí. Pred nami boli ešte ďalšie tri dni. V ten večer v hoteli sa mi sníval sen s dievčaťom zo strednej školy. Celý spotený som sa zobudil uprostred noci, úplne dezorientovaný v úplne neznámej krajine. Musel som sa modliť ďalšiu hodinu, aby som vôbec zaspal. Rezignácia, ktorú tak často sprevádza únava, sa dostavila: Nestojí to za to. „Ale áno“, povedal som nahlas vo svojej izbe o tretej hodine ráno. Ďalej som sa modlil. Na druhý deň ráno som bol podráždený z našich hostiteľov, ktorí si zabuchli kľúče v prenajatom aute. ...Idioti. Skonči to s nimi. Naštvi sa na nich... Pokračovalo to stále dookola, bez prestania, niekoľko dní. ...Tá recepčná je nádherná... Pokračovalo znova zvádzanie. ...Ty ju vlastne nechceš preto, že si teplý... Tak toto bol skutočne poriadny úder do hlavy. Vďaka Bohu som mal za sebou dosť bojov na to, aby som to rozpoznal a tak som vydržal a ničomu sa nepoddával.  Cítil som sa ako človek, ktorý visí z útesu a drží sa len konára. Neustále som sa modlil- vo výťahu, v aute,  kúpeľni- a bol som vďačný ľudom, ktorí aj napriek chybám s týmto všetkým vo svojom vnútri zápasili. Budete podrobení skúške.

John nazýva nepriateľa. Ja si myslím, že to je len o nás. Boh nám ukazuje ľudí a situácie v ktorých sme buď v minulosti /aj v minulých životoch/ chybili a to, že cez ne opäť prechádzame,  nám umožňuje ich znova zažiť a novým postojom ku nim- ich ozdraviť. Tieto situácie si žiadajú aj naše prijatie. A sú to skúšky. Poznám ich tiež z môjho života, veľmi podobné ako mal John. To, čo myslí John ako nepriateľa, ja by som povedal, že to sú naše staré nánosy, ktoré nedostali milosť a žiadajú po prejavení. V situáciách, kedy sa objavia sme skúšaní ako sme verní sami sebe, novým postojom, ktoré sa učíme a ako meníme postoj ega na postoj zo srdca. Ako sme uvedomelí.  Často sú to aj staré energie, ktoré sme vytvorili my sami z pozície pánov nad inými. Tu sa najlepšie prejaví kto má nad nami moc. Či sme to už my sami, alebo sa ešte stále necháme ovládať.

Budete podrobení skúške. Rovnako ako pri Ježišovej skúške na púšti aj k vám príde nepriateľ a bude okolo vás krúžiť. Pozná Váš príbeh, vie, kde sú vaše slabiny. No toto je náš výcvik.  Je to duchovný náprotivok k slovám: „Zaútoč zhora. Noha dozadu. Ohni kolená. Drž meč rovno. Bráň sa.“ - /Pozn. John na konci citátu spomína aj pre mňa veľmi silnú scénu z ešte silnejšieho filmu Kráľovstvo nebeské. V nej Balianov otec Godfrey cvičí znovu nájdeného syna v boji s mečom. Preto to John spomína a Boh sa ku nám skutočne takto správa... V každom okamihu nás cvičí... P.G/

V obchode, meste, dedine, konaní s ľuďmi, so sebou všade pri každej činnosti nad nami a pri nás, vedľa nás niekto stojí a učí nás. Učí nás tak veľmi ako sme k učeniu prístupní.  Učí nás na základe toho ako si všímame situácie v ktorých sa učiť máme. Často bojujeme sami so sebou. To je ten najťažší a najdôležitejší zápas a jeho víťazstvá sú pre nás tie najdôležitejšie.

Blaine, nesnaž sa až priveľmi zakúsiť Božiu prítomnosť. Mne to nikdy nepomohlo. Buď na Boha jednoducho otvorený. Utíš sa a počúvaj. Všímaj sa, ktorým smerom sa vydáva Tvoje srdce. Boh k nám hovorí mnohorakými spôsobmi- prostredníctvom spomienok,  našich túžob. V tom všetkom môžeme počuť jeho pokojný, jemný hlas. Zapíš si do denníka všetko, čo budeš vnímať a prežívať. Predlož mu svoje otázky.

Johnov syn Blaine šiel podniknúť zasvätenie tak ako to robia prírodné kmene. Jeho syn zostal sám v lese a načúval volanie Boha. Zasvätenie prežívame každý deň. Boh nás do neho pozýva. Tiež si môžeme všetko zapisovať, pýtať sa, modliť sa vlastnými slovami, učiť sa  a hlavne... načúvať čo sa od nás chce. Odpovede nám prichádzajú cez situácie v živote, ľudí, ktorých stretávame, to, čo tvoríme a čo nás tvorí. Tiché sústredenie na svoj stred a vnímanie seba je často veľmi dôležité.

Musíme sa vložiť do situácií, ktoré nás vtiahnu späť na našu cestu. Toľko rutiny sa nachádza v našom každodennom živote a rutina pôsobí paralyzujúco. Vyjdite z toho. Utečte preč. Tento rok sa mi nepodarilo nájsť si čas, ktorý by som strávil s Bohom v horách a môžem vám povedať, že mi to veľmi chýba.  Moje srdce nie je na správnom mieste ako by bolo, keby som ten čas mal , niečo tu chýba. Nádrž je poloprázdna. Spojenie akosi viazne.

Príroda v akomkoľvek ročnom období je tým najlepším miestom na podporu v našej ceste. Príroda je divoká ako je divoký aj muž. John chce tiež povedať, aby sme sa posúvali, nezostávali stáť.  Prijímať to, čo nám život ukazuje aj keď sa nám do toho nechce. Byť otvorení, pružní. Mne sa to už veľa krát stalo, pretože som na cestu muža vstúpil veľmi skostnatený a zošnurovaný. Ťažko sa mi prejavovala spontánnosť. Stále mám v tom však isté medzery... Mal som naplánovaný deň do detailov a ak mi z neho niekto chcel čosi vziať, bol som nervózny. Bol som v rutine. Pohodlnej, naplánovanej. Tuto cesta nevedie. Dnes ste tu, zajtra tam. Boh Vás skúša, ale zároveň chráni a miluje.  Potreba je vyjsť zo svojej ulity. Ulita môže predstavovať aj staré názory, staré zvyklosti, staré prežívania. Potrebujeme zrkadlo našich činov. Žena nikdy nemôže dať mužovi mužské zasvätenie, no často je to práve ona, ktorá muža vie veľmi dobre usmerniť. Cítim, že my ako muži si potrebujeme vytvoriť aj k ženám úplne iný vzťah. 

Boh si cení ak ako muži konáme zámerne. A kým pre nás pripraví väčšinu cesty, od nás očakáva, že sa zapojíme, budeme činní. Proste, hľadajte, klopte. Hoci sa budete stále cítiť vo svojom vnútri mladí aj keď k Vám bude niekedy náš Otec v tých miestach nežný, stále zostávate mužom  a podľa toho sa k vám bude aj správať. Konajte vedome, čo sa týka vášho vlastného zasvätenia, tak vedome akoby ste chceli zasväcovať svojich vlastných synov  a tak vedome ako si myslíte, že Boh koná s Vami. Nie je to nijaký divácky šport.

Konať vedome. Pred každým rozhodnutím sa poraďte s Bohom. Porovnávajte si veci z viacerých strán. Buďte aktívni. Skúšajte nové nápady, vzdelávajte sa, čítajte knihy, šermujte, hrajte na hudobný nástroj, píšte poviedky, maľujte, skladajte hudbu, choďte do prírody. Cvičte, usmerňujte sa.. Žiadna žena nechce mať doma muža pecivála. A niečo v nás sa chce stále žene zapáčiť. Niečo v nás sa chce rovnako zapáčiť Bohu a Boh sa túži prejaviť aj cez nás. Práve takto. Hravo a tvorivo. Aktívne. Ale keďže sme muži, bude sa ku nám správať ako k mužom. Keby malému chlapcovi po každom páde mamička pofúkala kolienko, vyrástol by z neho nie silný muž, ale mamin maznáčik. Muž potrebuje priestor, aby prejavil svoju silu a Boh nám ju dáva aj vtedy keď je ticho. Keď sa nám zdá, že sme sami.  Ak sa nám neozýva. Aj tým rastieme a je to tak zámerne. Boh nám nefúka kolienko na počkanie. Chce z nás mať pevný dub, nie pavučinu. A chce, aby sme si to uvedomili.

Takmer v každom období mužskej cesty musí byť v nás niečo odstránené a uzdravené.  Najčastejšie musí byť odstránené nesprávne ego, postoj a prístup k životu, ktorý sme si vytvorili, aby sme sa vo svete ochránili. Zvyčajne musí byť uzdravený strach a rany ukrývajúce sa za ním, ktoré boli pohonným motorom celej tejto konštrukcie.

Mužské ego a jeho postoj k ženám, moci, peniazom, sexu, ovládania a manipulácie. Postoj a prístup k sebe samému. Koľkí z nás to poznajú? Priznanie si týchto vecí v nás je veľkým krokom k samoliečeniu. Odpustenie a odpútanie sa od starého. Je toho tak veľa Bože, toto je téma na knihu....

Ani jeden veľký príbeh neprebieha ľahko.

Ak Vám bude zle, budete sa cítiť nepochopení, zúfalí- uvedomte si túto Johnovu vetu. Príbeh v nás je veľký a musí byť ťažký, aby získal pevnosť a odolnosť. Koľko žaluďov za rok vydá zo seba jeden dub? A koľko z nich sa ujme? Koľko vyrastie do skutočnej sily? Koľko žaluďov je na začiatku a koľko stromov z nich nakoniec vyrastie? Každý  žaluď  má šancu. Každý má v sebe život.  No do stromu vyrastú len niektoré.  A aké sú to potom stromy? Tie stromy sú silné, pretože prežili ťažké podmienky. Aj to utvorilo ich silu.

Neexistuje iný spôsob, len pokračovať smerom hore.

Neexistuje.