O Jednote, pomáhaní a zmenách.
09.02.2014 14:13
„My nie sme iní... my sme znova“
Milan Rúfus
Každý máme svoje životy a svoje názory. To, či naše názory sú skutočne podnetné a pomáhajú nám rásť, zistíme podľa toho ako nás vedia posúvať a brúsiť život smerom ku Svetlu a slobode. Často zápasíme s ilúziou oddelenosti, keď máme pocit, že sme na všetko sami. V skutočnosti sme všetci spojení. Nič nie je od nikoho oddelené, všetko je spojené a poprepájané. A samozrejme sme spojení aj s Bohom, vesmírom a veľkou ríšou neviditeľna. Boh nás nesúdi, ani nekritizuje, robíme to iba my sami. Veď hlavne odpustením si sebe a iným sa môžeme priblížiť viac k Bohu a Sebe. Všetko je v našich rukách a našom srdci. Boh je stále s nami a ak sa cítime stratení, sami, oddelení, smutní, utrápení- iba sme v ilúzii a len my sme si dali mantinely. Byť súčasťou Boha je rovnako prirodzené ako dýchať. Myslieť si, že sa nemôžeme k Bohu priblížiť a žiť podľa toho, je často ako dýchanie v skafandri s kyslíkovým prístrojom na chrbte. Veď často je pravda skrytá v našom srdci a je jednoduchá. K cíteniu Boha sa nemusíme prepracovať v seminároch, či čítaním rôznych veľkých životných kníh. Všetko začína malými vecami a uvedomovaním si spojitosti krásy v našom okolí s krásou v nás. Byť v pohode je prirodzené, byť v nepohode je ilúzia. Ako často veríme falošným predstavám a hľadáme sa všade inde, len nie v zrkadle?
Začať dýchať...
Možno ste videli známy starší poľský film Sexmisia, ktorého príklad je tu zrejmý. Na planéte žijú iba ženy. Muži boli vymazaní, hovorí sa o nich iba v histórii. Celá generácia žien žije pod zemou v prísne a pevne stanovených dogmatických pravidlách. Zrazu z iného času prídu dvaja muži, ktorí vidia, že ženy nepoznajú celú pravdu a dokonca niektoré z nich sa snažia udržiavať celú falošnú realitu pod kontrolou. Je rozšírená predstava, že sa nesmie vyjsť von na zemský povrch, pretože kto vyjde von, bude otrávený jedovatým vzduchom a spáli ho žiarenie. Tak sa celý tento umelý systém drží pod pokličkou strachu, plastickosti a naivity. Tí, ktorí to všetko riadia, vedia aká je pravda, no udržujú systém v chode, aby mohli ľahko kontrolovať a manipulovať realitu tých, ktorí tejto „pravde“ uverili. A zrazu sa títo muži zblížia s dvomi ženami, ktoré začínajú v sebe cítiť, že nie je všetko tak ako ich to už roky učia. A vyjdu s mužmi na zemský povrch. Spočiatku je všade naokolo iba prašná zem a pustina. Musia mať skafandre a dýchať trubicami, aby sa nezadusili. No po pár metroch prídu k akejsi čiernej papierovej zábrane, na ktorej sú nakreslené hviezdy a planéty. Táto zábrana z diaľky vyzerala ako skutočný vesmír no v skutočnosti, bola iba ilúziou. Muži sa k nej priblížia a jedným mávnutím ruky ju pretrhnú. Obyčajný papier... Za papierom sa zrazu objaví, zelený a živý svet. Taký aký ho poznáme. Vykročia. Zhodia skafandre a nadýchnu sa z plných pľúc. Za sebou nechajú iba papierovú kupolu s roztrhaným obalom uprostred ktorého zíva kanál, ktorým sa dostali na povrch. Tento film je poučnou ukážkou toho, ako často sa nám zdá, že žijeme realitu - skutočnosť a často to je iba ilúzia, umelá fikcia, akýsi hologram niečoho a niekoho.
V každom okamihu môžeme cítiť a vnímať prítomný okamih, pretože iba on je skutočnou časovou jednotkou. V každom čase môžeme vnímať seba ako Boha-Tvorcu svojho života, svojho vesmíru, myšlienok, tela a energií. A možno sa aj prestať vyhovárať, že nemáme na nič čas... Ak by to tak bolo, neboli by sme ani tu, na tejto planéte, pretože by sme na to nemali čas. Ak nemáme čas na seba, tak nemáme čas ani na život a skutočnú podstatu svojho bytia. Máme čas na všetko iné, no nie na seba. Ako často odchádzame od seba... Tento pocit, či skôr ilúzia, že nemáme na nič čas sa dá personifikovať aj ako- „ Ja nie som dôležitý“, alebo „ Všetko okolo mňa je dôležitejšie ako ja“... A zase je tu oddelenosť. Ak chce niekto niekoho poraziť a oslabiť, najprv rozdelí jeho silu. Odpojí ho od zdroja. Zdroja vody, potravín, od Boha... Oblieha ho a tým mu vnúti svoje požiadavky. A nakoniec ho presvedčí že práve on je jeho záchrancom a to, čomu veril predtým už neplatí. A ak s tým nesúhlasí, použije násilie. Násilie oddelenosti.
Kde vznikla táto hypotéza bude každému jasné, ak sa pozrie na večerné správy, životný štýl väčšiny ľudí, bulvár, kupovania si odpustkov v kostoloch, vzťah ku sebe, jedlu, vode, planéte, zvieratám a všetkému čo je... Veľkou pascou je samozrejmosť. Ak niečo považujeme za samozrejmosť, neuvedomujeme si cenu daného a nevážime si to. A ak považujeme za normálne, že sme tu, že tu žijeme, tak potom sa nad tým ani nezamýšľame... A zase si na sebe páchame násilie nevedomosti a oddelenosti.
Krátke príbehy malých bohov...
My sami sme si kedysi dávno zvolili božstvá. Jeden Boh sa volal tak, druhý inak... postupne ako sa doba mení, meníme sa aj my ľudia a menia sa i naše božstvá. Sami seba zahlcujeme akýmisi guľatými, alebo podlhovastými predmetmi, ktoré voláme- „tabletky“. A sami sme vymysleli aj novú športovú disciplínu s názvom- „kto ich viacej prehltne, ten bude zdravší“ Tieto božstvá majú viacero mien. Napríklad- Ibuprofen, Ataralgin, Ibalgin, Paralen, Panadol... Tieto božstvá sa stále vzývajú v médiách a reklamách, ktoré sa považujú na najväčšie „kostoly“ týchto božstiev...
Samozrejme, toto nie sú jediné božstvá pre nás ľudí. Veľmi uznávaným a populárnym náboženstvom, ktoré je dostupné komukoľvek je akési- fajčenie. Božstvo tohto náboženstva je ženského pôvodu a volá sa Cigareta. Táto Cigareta má aj svoje sestry ako sú Rakovina pľúc a Závislosť. Od toho sa odvíja rovnako veľká sestra akou je Neohľaduplnosť k nefajčiarom a Ľahostajnosť.
Veľa ľudí si tieto aj aj iné tu nespomínané božstvá vycibrilo tak, že seba predávajú na ich oltár a obetujú sa v ich prospech. Tieto božstvá kážu mnohým ľudom aj viaceré záhadné mantry. Ľudia ich vyslovujú v snahe si ospravedlniť seba a svoj život. Uvládzeme iba najznámejšie z nich- „Strašne Ťa milujem, Strašne som unavený, Nemám na nič čas, Už vôbec nemám peniaze, Mám sa zle, Všetko ma bolí, Dnes sa na to necítim, Potrebujem tabletku, Dajte mi už pokoj...“
O pomáhaní a otázkach.
Čo ak už prišiel čas na vnútorné otázky? Netreba na ne odpovedať hneď, no chcelo by to úprimne. Prestať sa hrať na silákov, machov, zvodné modelky, ezoterických snívajúcich guruov, mudrcov. Nikto za nás seba nevyrieši. Každý sme dosiahnuteľní hlavne pre seba. Niekedy si myslíme, že musíme iným pomáhať, že sa to patrí, alebo, že musíme myslieť najprv na iných než na seba. Ako všade, aj tu platí rovnováha. Pomáhať iným je fajn, no najprv treba byť sami v sebe silní, aby naša pomoc bola na niečo platná. Pretože ľahko sa môže stať, že aj naša snaha pomôcť môže vyzerať až príliš veľkodušne. Čo často nie je nič iné, iba jedna z mnohých masiek nášho ega. Aj myslieť najprv na iných je prejavom možno akejsi odnože zdanlivej pokory, možno podriadenosti, možno aj snahy vyzerať čo najviac „sympatickejšie“ pred svetom. Ak je strom slabý, dáva aj slabé plody... Niekedy pomôžeme práve tým, že nepomôžeme. Možno ak pomôžeme bez určenia si priorít, daný jedinec bude tak spoľahnutý na našu pomoc, že sám začne byť od nej závislý. V konečnom dôsledku sa prestane spoliehať na seba a my strácame svoju energiu. Nepomáhame danému človeku rásť, ale pomáhame mu byť závislým a neslobodným v sebe. A oslabujeme seba i jeho. Treba vycítiť danú situáciu a ak treba so súcitom pomôcť. No v hraniciach- tiež sa neoplatí príliš rozdávať sa. Ustrážiť si to, aby sme sa nehrali na nafúkaných bohov, no ani na chudáčikov a obete.
Oba extrémy sú formy ega a oberajú nás o silu. Božskosť v sebe môžeme prežívať spontánne, individuálne, kolektívne, no vždy tak, aby sme naším konaním potvrdzovali svoje vnútro a aby naše správanie bolo pre dobro všetkých zúčastnených. Toto správanie sa cibrí skúsenosťami a rokmi a často ak ho začnete aplikovať u ľudí, ktorí Vás poznali „iných“, nepochodíte a situácie sa začnú meniť. Zrazu sa otvoria veci, ktoré ste nevideli a všetko staré sa začne presvetľovať. Toto závisí od nášho nastavenia. Tak ako sa meníme a sme ochotní vnášať pochopenie, prijatie aj do starých nánosov o ktorých sme si pred rokom mysleli, že sú pre nás pevné- tak sa mení aj naše okolie a vzťahy s inými. Nie je to často príjemné, no iba sa rúca staré, aby mohlo prísť nové. To, čo nás bude už skutočnejšie odrážať.
Nikomu nemôžeme dať skutočnú slobodu ak ju nedáme a nedovolíme si ju prežívať najprv v sebe. Nikto nám nemôže za desať minúť stiahnuť karmu, či vyčistiť situácie z minulosti. Nik nám nemôže sľúbiť, že nás okamžite spojí s Bohom, okamžite s nami pochopí Boha. Toto sa nedá urobiť okamžite. Pretože skutočná vnútorná sloboda a zrelosť, stojí na rokoch práce na sebe v mnohých smeroch. Často je to o slzách, odpúšťaní, prosení o odpustenie, prijatí a uzmierovaní. Často je to aj o odvahe vstupovať do starého, búraní zdanlivých istôt, sebapremene, húževnatej a flexibilnej práci na sebe. Všímaní si všetkého, čo sa nám deje a čo ku nám prichádza. Cesta k sebe je cestou k láske a Bohu. Je cestou odvahy, vyzretej pokory a dôvery. Neustále učenie sa.
Nakoniec zistíme, že všetko to, čo nás bolelo, trápilo nás, nedávalo nám spať, skľučovalo a svrbelo nás- boli len zablúdené časti nás samých, ktoré ku nám chodili po kúsočky lásky a prijatia... A stále sme to len my a my... Možno pod inými menami, inou tvárou, pohlavím, farbou pleti, ale stále je to o nás. Tvoria nás tisíce tvárí. Tie usmievajúce sa, pomáhajú a dodávajú silu, vedú nás- už sú vyliečené. O ne sa môžeme oprieť. Ktoré bolia, sťažujú sa, kričia a hnevajú, tie potrebujeme iba prijať za svoje a oslobodiť ich iba našou pozornosťou a láskavým prístupom. To je jedna z najdôležitejších vecí pre ktoré sme sem prišli. Pretransformovať naše, strachy, obavy a pochybnosti na lásku, prijatie a odpustenie...
Pozrite si aj:
