Dávam si milosť

Často chceme niečo dokázať. To na čo budeme hrdí. Máme plány, sny. Chceme málo, iný viac. Túžime niečím sa stať a čosi po sebe nechať. Niečo viac než odtlačok prstov, či nohy v zemi. Alebo len to. Posunúť sa. Jedného dňa si povieme- dobre. Vyhrnieme  rukávy a zamakáme.  Skúsime pracovať na sebe. Podľa tohto a tohto. Ten a tá toto povedala, napísala. Dobre skúsim. Darí sa viac, menej. Ale ide to. A jedného dňa príde zlom. Už sa nič nechce. Zakúsime bod prelomu a apatie. Nevieme kam ísť. Zasekli sme sa. Stojíme na jednom mieste. Hľadáme v tomto bode riešenie, no to uniká. Rýchlosť sa nepočíta. Len hĺbka. Tam treba ísť. Skúšame to a opäť sa nevieme pohnúť. Zneistene pýtajúc Prečo,  točíme sa v jednom kole...

Ak chceme v sebe niečo posúvať, pristupujme k tomu vždy komplexne a z  pohľadu širších súvislostí.

Plán duše a plán našej osobnosti je rozdielna vec.

Vesmírne zákony fungujú trochu inak ako by sme ich chceli mať my. Zdá sa nám niečo nespravodlivé, no ak sa na to pozrieme z viacerých uhlov, prídeme k záveru- spravodlivosť. Napríklad v manželstve jeden nemôže mať deti. Obaja skúšajú čokoľvek, no lekári vyjdú s názorom- neplodnosť.  To sa na psychike jednotlivca prejaví.  Ale zase máme na výber. Buď to s ním tak zalomcuje, že zanevrie na všetky vzťahy a  deti, uzavrie sa v domnelej nespravodlivosti sveta do seba, alebo... Alebo možno na internete nájde tento malý článok. A môže sa stať čosi o čom nik netuší. Ten človek možno pochopí, že to, čo chce on ako osobnosť sa nemusí zlučovať s tým, čo chce jeho duša. Ak chceme niečo riešiť v sebe, vždy k tomu pristupujme komplexne. Z pohľadu širších súvislostí. Povieme si to po lopate. V príklade daný jedinec chce dieťa, no to chce on. On ako človek. Duša môže mať iný názor.  Jej plán je totiž úzko prepojený s  konaním v predošlých životoch. Možno tam vykonal niečo, čo mu mať dieťa zabraňuje. Sú to väčšinou tragické udalosti, alebo prípady odloženia dieťaťa. Nechuť sa on postarať. Vraždy, mučenie. Preto je človeku zakázané mať potomka. A ani ho nemá. No to on nevie a márne sa snaží.  Východisko je v sebe samom. Ísť do seba a požiadať seba o odpustenie. A ďalej a ešte viac. Keď sa situácia prečistí, dieťa mať môže. Vtedy ak jeho konaním, cítením, myslením vydá do Vesmíru k Bohu myšlienky uzmierenia zo srdca-  Bože, dospievam... Už som sa sám vytrestal. Teraz už viem, že si ma netrestal Ty, ale ja.   V odpustení a uzmierení prijímam túto situáciu a staviam sa k sebe, ľudom, deťom srdcom. Ak si ešte potrebujem odpustiť za moje prečiny voči deťom, pomôž mi prosím. Tiež žiadam o odpustenie všetky deti a matky, ktorým som ublížil v minulých životoch. Žiadam o odpustenie vo všetkých formách a vo všetkých smeroch času. Som tu pred vami, nahý a sám. Teraz pykám za svoje činy. Nevedel a netušil som, že môžu mať také následky. Odpustite mi prosím ak môžete. Ďakujem. -  Týmto nastane isté prečistenie  zranených častí viazaných na program s názvom- Neplodnosť, neschopnosť mať a vychovať dieťa.-  Samozrejme, nie naraz. Ale očistný vietor už zavial. Potrebné pre jeho dušu je odpracovať si tento dlh už len uzmierením a odpustením samému sebe. Prijatím. Týmto som chcel ukázať na malom príklade rozdielnosť, našich plánov a zámerov Boha s nami. Božie zámery môžeme do určitej miery ovplyvniť. Prácou na sebe. Čím viac myslíme na Boha, tým viac on myslí na nás...

Aj slzami sa očisťuješ. Každý dopad ak keď je tvrdý, je potrebný. Tvrdý možno potrebuje byť. To aby si sa odrazil od dna nahor. Netreba privierať oči. Celý si vyjdi v ústrety. A to, čo Ťa ťaží, skús v láske v sebe prijať a odpustiť. Uzmier sa s danou situáciou a tým začneš jej liečenie. Vydýchni zo seba starý žiaľ a zasaď nové semená. Aj plačom ich poleješ. Prijmi sa a staň sa opäť maličkým. A ešte menším. Prestaň sa už konečne na niečo hrať a stotožňovať. Ty si nikto. A Ty si všetko. Čierna v bielej a biela v čiernej... Psssst... Svitá. Plačúcimi očami vítaš seba samého. Bozkávaš si slanú pokožku a sypeš sa na chleba. Sám sa rozmrvíš a uložíš na krajíček pre Boha. Budeš hlavný chod. Ale Boh Ťa nezje. Len Ťa umiesi nanovo. Ale z múky Tebou privezenej...

Ako von zo zaseknutej situácie?

Bolo raz jedno malé dieťa. Malo rado svojich rodičov a veľa na nich dalo. Rodičia sa k nemu správali vhodne. Vhodne však neznamená primerane. Ich správanie bolo také aké si oni mysleli, že je vhodné. Teda človek ak má osem rúk, nemôžeme od neho žiadať aby ich mal desať. Preto každý vždy dáva len to, čo on sám dostal. V tom je spravodlivosť. No malému dieťaťu sa to ťažko vysvetľuje. Ono to nechápe. Chce lásku. Ak ju nedostáva v pozornosti, záujme od rodičov, nastávajú v malom telíčku zvraty. Silné preliačeniny citov, ktoré môžu v budúcnosti blokovať jeho sebavedomie, vôľu a presadzovanie sa.  Napríklad ak aj dieťa vo veku desiatych rokov počuje od rodičov vety typu- Ty nikdy nič v živote nedokážeš! Čo si Ty v živote dokázal! Ty sa tam stratíš! Ty nič nevieš! Z Teba ťažko niečo bude!- To sú ťažké programy, deštruktívne pôsobiace na sebavedomie dieťaťa. Predstavme si kmitanie týchto programov ako súvislé blikanie. Od okamihu povedania vety rodičom, dieťa situáciu nasiakne ako špongia, a nezmieri sa s tým. Cíti sa previnilo, pretože chce byť pre rodičov dobrý syn, dcéra. A ono má predsa skvelých rodičov. Takže to, čo povedia jeho skvelí rodičia je určite aj pravda. Ten malý človiečik si uvedomí, že všetko to, čo povedala jeho mama, oco o ňom- bola pravda. Tým zastrie samého seba a vynorí sa program – Som naozaj nepotrebný a naozaj nič nedokážem.- Istý druh sebaľútosti a obete. Takéto dieťa za čas vyrastie v muža, ženu. Nastáva okamih, keď slobodne kráča životom. No tu sa v jeho dianí vyskytne situácia, ktorá ho opäť utvrdí, že je neschopný a nepotrebný. Situácia z minula sa zhodne s touto novou. Ten človek si už samozrejme nepamätá, že pred pätnástimi rokmi on sám utrpel od jeho rodičov toto podceňovanie. Ten program v ňom je a stále bliká. Bliká. Blik. Blak. Blik. Blak. Dokolečka dokola. Len nejaký bod s nápisom- Stalo sa to vtedy a vtedy a tam mi oco povedal to a to. Veľmi ma to bolelo-  Toto je tam napísané. Program teda bliká a akosi ruší ticho a čistotu okolo neho. Do nového života, keď je človek starší, mu Boh podá situáciu buď rovnakú alebo podobnú tej z detstva. Výsledok je často rovnaký. Vyjde z neho ako nepotrebná obeť. A zase máme na výber. Buď budeme obeťou a úzkostlivo sa ľutujeme, alebo... Alebo sa pokúsime čítať ďalej...

To, čím si, nie si Ty. Čím byť máš, tým sa len stávaš. A na seba sa rozpomínaš.   Si stvorený Tvojimi minulými činmi a myšlienkami. Ty si v obleku a hráš. Divadlo. Cirkus. Školu. Už si sa mnoho tisíc krát zobliekol a v šatni spálil Tvoje staré veci. Vraj si si aj chvíľu pospal. No potom si opäť hral. Takého a takého. Hral si, aby si sa o sebe niečo dozvedel. Aby si čosi skúsil. Doplnil skladačku do puzzle, ktoré si sám v sebe skladal. Každé predstavenie na jeho konci Ti niečo prinesie. Buď nový diel do skladačky, alebo skladanie zastaví. Určite sa stalo, že si  puzzle aj sám rozsypal, hoci si už niečo poskladané mal. Aj to sa stáva. Nie... určite sa neľutuj. Len si odpusť a maj sa rád. Veď ani kvet nik nesúdi, že ešte má len puky. Každý vie, že najprv musia byť puky a až potom kvety. Všetko má svoj čas. A tá kvetina s pukmi je taká istá ako tá čo už rozkvitla. Tak si odpusť a na chvíľu sa takou kvetinou staň.

Čistenie blikajúceho bodu.

Takže sa pozrieme ako sa takou kvetinou stať, alebo presnejšie povedané ako dať kvety tam, kde je v nás samých púšť. Ako ich tam udržať. Urobíme si výlet do minulosti. Vrátime sa do času späť. Pretože to, čo nás v novom živote nechce pustiť ďalej, to, čo na sebe nemáme radi, to, čo nás viní a to, z čoho sa trápime, viníme aj my sami- často nie sme my. Mohlo sa stať, že v minulosti sme sa stotožnili s utkvelou predstavou, manipuláciou na nás samých a tieto plytké energie vytvorili o nás obraz. Ten obraz sme pojali za svoj. Tak si myslíme, že toto sme my a že už s tým nič nemožno urobiť. Opak je pravdou. Pretože ak to nie sme my- prestaneme sa s tým stotožňovať. Prijímať to a živiť to v sebe. Oslobodíme sa od toho. Prestaneme cítiť za situáciu zodpovednosť a to je dobre. Sem dávať zodpovednosť až tak nepotrebujeme.  Skúsime sa na to pozrieť ešte praktickejšie. Ukazujeme si, že človek, ktorý má teraz napríklad štyridsať, prijal do seba v jeho desiatych rokoch emócie krivdy, nepotrebnosti a veľa iného od svojich rodičov /no nemusia to byť len oni, napríklad aj škola, šikanovanie, spolužiaci, priatelia, milostné vzťahy, citové sklamania, tragédie, úmrtia/ aj keď to síce nemusia byť rodičia, ale často naozaj sú. /Neviňme ich za to! Dali len to, čo mali a to, čo mohli. Takto sa so situáciou uzmierime. Skúsme sa na to pozrieť aj takto/. Táto emócia sa chce vyliečiť. Preto do  života tohto človeka prichádzajú situácie na vyliečenie. Napríklad ak je program nepotrebnosť, človek si stále priťahuje ľudí, ktorí ho považujú za nepotrebného. Sú to síce jeho známi, no správajú sa k nemu s neúctou a dešpektom. Ak to ten človek prijíma a bojí sa zastať si seba, program sa buď prehlbuje, alebo zostáva taký aký bol prijatý v detstve. Ale ak sa človek postaví za seba, uvoľňuje staré veci v sebe. Často je to neľahké, pretože program vytvorí za toľko rokov istý zvyk, sumár správania človeka a ten potrebuje vynaložiť isté úsilie, uvedomenie a sebaúctu. To istý čas trvá... Ako na to?

Často krát stačí vniesť do svojich tieňov milosť a udejú sa zázraky.

Postačí tu tiché miesto. Spýtajme sa seba samých, čo mi bráni napredovať v ceste? Prečo sa cítime napríklad nepotrební, zbytoční. Odpoveď príde v podobe myšlienky alebo prvého dojmu. Môže to byť aj vizuálny vnem v mysli. Určitá situácia. Napríklad sa môže stať, že po zadaní tejto otázky človek dostane zlosť na seba a ukáže sa mu situácia, keď sa mu druhí posmievali. Tu je treba požiadať seba a druhých o odpustenie.   Odpustiť druhým. Podotýkam, že na isté odpustenia potrebuje človek duchovne vyrásť. Nedá sa všetko hneď. Je potrebné začať liečiť celý proces uzmierením. Teda.  Modlitbou- Ďakujem Bože. Malo sa mi to stať a teraz to už viem. Cítim v sebe ale hnev, pomôž mi prosím vyliečiť túto situáciu prijatím a Tvojou láskou. Vnes prosím do tejto situácie Tvoju milosť a pomôž mi ju vidieť cez srdce... Takto môžeme pracovať, sledovať naše pocity a emócie vynárajúce sa na povrch.

Týmto sme zistili určitú emóciu, citový zlom, ktorý sme začali liečiť. Už vieme ako približne postupovať. Teraz ideme zistiť čas a miesto, kde sa situácia stala a mohli ju tak vyliečiť. Je to podobne ako v armáde. Ak chceme vyhrať istý zápas, potrebujeme zastaviť nie vojakov, ale  generála. Vojaci len plnia jeho rozkazy. Ideme na toho generála, dobre? Neurobíme mu ale nič zlého. Bude žiť, ba dokonca jeho život usmerníme tak, aby nám pomáhal. A nie aby sme my slúžili jemu. Je na mieste otázka- Bože, prosím ak môžeš, ukáž mi v mojom živote miesto, kde som sa stotožnil s týmto negatívnym programom. Kde som dal vzniknúť vo mne pocitu nepotrebnosti? Ako sa to stalo? – odpoveď príde. Len treba byť vnímaví. Všímať si. Určite sa Vám niečo ukáže. Napríklad vidíte a spomínate si zrazu ako ste boli tam a tam. Váš oco Vás ponížil pred kamarátmi z detstva. Pre neho to bolo nepodstatné, no pre vás vtedy životne dôležité. Veď ste boli dieťaťom a oni boli pre Vás takí super kamoši. To oco nevedel, preto mu nedošlo aký následok jeho činom zanechal. Nevedel, pretože Vás nepoznal. Viem, bolí to... Odpusťte mu to.   Vás to veľmi vzalo, no on už na to dávno zabudol. Aj Vy, až pokiaľ ste sa na to nespýtali takýmto spôsobom.

Vneste do tejto situácie lásku a odpustenie. Odpusťte sebe, že ste energiu odsúdenia od Vášho otca do seba prijali. Potom odpustite otcovi, pretože konal len tak ako bol on naučený. Inak nemohol. Teraz si situáciu prehrajte ešte raz v mysli a nechajte emócie nech sa vyplavia. Môžete tam cítiť hnev, bolesť, sklamanie. Ak sa rozplačete, vykríknete, bude to dobré. Emócie sa vyplavujú. Poďakujte sa týmto emóciám a prepustite ich. Nech odídu v pokoji. Poproste Vašich sprievodcov, aby Vám pomáhali čistiť túto situáciu. Oni už vedia ako na to. Tým sa v tomto všetkom začnete doslova rýpať ako bager. Vyhodíte staré a hnilé, len tak môžete dať čerstvé a nové. Emóciám /strach, odsúdenie, zlosť/ sa vrúcne poďakujte. Skontrolujte, či už odišli. Presvedčíte sa o tom ľahko. Spýtate sa seba  aké emócie tam ešte sú. Vycítite ich. Ak tam sú, pocítite akoby pichnutie v hrudi, bruchu. Istý pretlak. V tom prípade si pomôžete vydýchaním, modlitbou a predstavte si ako ich vyprevádzate zo seba silným prúdom Svetla. Všetko s pokojom, úctou a láskou. Ak emócie odišli, situácia je ovládateľná. Teraz vneste do celej situácie to, čo by ste tam chceli mať. Teda ak tam bol oco, ktorý Vás zhodil, zvozil, teraz tam bude oco chváliaci Vás. Bude tam stáť oco, ktorý o Vás bude iným hovoriť ako Vás má rád a čo pre neho znamenáte. Dodajte tam odlišnú energiu. Táto energia už nebliká ako blik a blak. Už len svieti. Teda neruší ticho vo Vás. A teraz to najkrajšie. Celú teraz už preliečenú situáciu si vložte do svojho srdca. Tam ju uložte, obklopte ju kvetmi, potokom, zvonkohrami, sviečkami, spevom vtákov, šumením mora, lesa, čímkoľvek. Je to na Vás. Tým vytvoríte prameň.  Energia teraz vytvorená Vám bude pomáhať v novom konaní.

Určite sa to neudeje zo dňa na deň. No od okamihu vloženia vyliečenej situácie do Vášho srdca začnete vyžarovať inú, čistú energiu. Program nepotrebnosti, alebo čohokoľvek, čo sa vzťahovalo ku starej situácii odíde. Už nebude živený. A Vám sa môže začať dariť v tom, čo Vám nešlo. V hmotnom svete zmeny môžu prísť i za mesiac, pol roka, postupne. Neprídu okamžite. Na všetko sa potrebuje istý čas. No v energiách Vaša nová situácia vo Vašom srdci začne pracovať ihneď. A začnete si priťahovať situácie už na základe novej, vyliečenej energie.

Za všetko Ti Bože vrúcne ďakujem. So všetkým, všetkým, všetkým sa uzmierujem. Vo všetkom už vidím len príležitosť na môj rast. A keď rastiem, rastú aj ľudia okolo mňa. Som príkladom. Všetko, čo ku mne prichádza premieňam na pokoru, úctu a lásku. Ďakujem Ti, že mi osvetľuješ aj moje tiene a pochybnosti. Že mi s nimi pomáhaš pracovať a že som Tvoj syn. Že viem o tom, že som Tvoj syn Otče. Že sa o mňa otcovsky staráš.  Ďakujem mnohokrát. Ďakujem, že tu môžem byť a že toto môžem v sebe cítiť. Že som sa rozpomenul... Vstupujem k Tebe. Do Tvojho božského Svetla. Do Svetla Praslnka...