Za čo všetko ste vďační?

31.07.2014 21:13

Za čo ste v živote najviac vďační? Skúste sa na chvíľu len tak zamyslieť. Môžu to byť deti, rodina, zdravie, čokoľvek. Cítime vďačnosť počas každodenného života?

 

Poviem Vám dva moje príbehy, možno Vám uľahčia odpovede.

 

Prvý príbeh.

Raz večer, pomerne neskoro som ešte spracovával objednávky k nášmu ľubovníkovému oleju. Mal som všetko okolo seba porozhadzované, papiere, nožnice, krabice, štítky, skrátka úplný binec, vôbec neviem ako som sa v tom vyznal. No mal som tam ešte aj vec, ktorú tiež používam. Kuchynský nôž. Režem ním papier. Nôž je poriadne ostrý a veľmi, možno až "príliš" špicatý. Samozrejme bolo teplo, tak som bol bosý. Nôž sa mi skryl pod papiere, takže som na neho rýchlo zabudol. No odrazu som sa pootočil a štuchol do papierov...

 

Bol to reflex. V okamihu sekundy som zacítil, že ten nôž, ktorý som mal na sedačke, padá na dlážku. To by bolo ešte celkom dobre. Keď padá tak padá. Lenže... Lenže na mieste, kde mal dopadnúť bola moja pravá noha. Okamžite som nohou zvrtol a v sekunde nôž dopadol na dlážku. Takmer sa do nej zapichol.

 

Ak by som včas nezareagoval, nôž by som mal zapichnutý v nohe.

 

Uvedomil som si vďaku za to, že moja noha je zdravá. A že noha môže byť aj naďalej zdravá... Pretože na druhý deň ma čakali dlhé masáže, veľa práce, dlhé šoférovanie, odoslať všetky objednávky. Vedel som, že boľavá noha by sa dlhšie hojila, takže: bolestivosť, nepríjemný pocit, obmedzenie pri práci a pohybe, nemohol by som behať a podobne.

 

cesta ksebe,

 

Alebo druhý príbeh.

 

Šli sme autom na vodu z prameňa. Ako som išiel po hlavnej, videl som, že asi 100m za nami si to naozaj poriadne šinie kamión. Niečo mi stále hovorilo, aby som na ten kamión vzadu dával pozor. Tak som sa počas cesty občas pozrel do spätného zrkadla a kontroloval ho. Udržiaval si slušnú vzdialenosť, no stále som cítil tiché brnenie v bruchu. Daj si bacha... Ok. Prišiel čas, keď som mal odbočiť z hlavnej doľava. No v protismere bolo mnoho áut, niekoľko z nich očividne prekračovalo rýchlosť. Samozrejme som musel čakať. Už predtým som sa však zaradil skoro doprostred cesty, aby som uvoľnil miesto kamiónu za mnou. Takže teraz si to predstavte. Stojíte s autom uprostred cesty takmer na stredovej čiare. Odbočujete. Smerovka doľava ťuká ako nekonečné kyvadlo. Oproti sa hrnú kamióny a rýchle autá, takže im musíte dať prednosť. To znamená, stáť a nerobiť nič... Po pravej strane cesty boli odparkované ďalšie kamióny, takže prípadné autá, ktoré ma chceli obísť sprava, museli riadne pribrzdiť. Za mnou však neboli žiadne autá. Iba sa k nám stále rýchlo rútil zozadu kamión. Ako tam tak stojím, pozerám do spätného. Kamión. Mal som pocit, že vôbec nebrzdí, naopak zdalo sa mi, že si ma vôbec nevšimol. Vidí ma vôbec ten šofér? Vidí ma, že odbočujem a nemám sa kam uhnúť? Veď som bol presne pred ním. Išiel asi 80-tkou. Už bol asi na dvadsať metrov, keď začal konečne prudko brzdiť. Vodič si ma buď nevšimol, alebo neodhadol brzdnú dráhu. Možno si myslel, že len pribrzdí a obíde ma sprava, no vpravo boli zaparkované iné kamióny, takže sa tam nemal ako zmestiť. Jediné východisko bol zastaviť za mnou.

 

kamion, cesta k sebe,

 

Poznáte to, keď už nemôžete nič robiť, len čakať ako to skončí? Keď je všetko už len v božích rukách? Ja to poznám dosť dobre... Našťastie kamión s vypätím všetkých síl a bŕzd čo mal, zafučal tesne za nárazníkom mojej Toyoty. Jeho kabína zakolísaním a pískaním pripomínala obrovského závodného žrebca, ktorého proti jeho vôli musel v najlepšom trysku žokej zastaviť. Zastavenie bolo vydýchnutím v sekundovom tichu. V tom sa mi uvoľnil protismer a mohol som odbočiť k prameňom. Možno som aj cítil ako ten kamión v posledných metroch niekto od nášho auta odtlačoval...

 

A viete ako potom chutila tá voda? ...

 

Myslím, že som dostatočne vďačný človek, no v ten deň som bol ešte vďačnejší. Uvedomil som si, že niekedy stačí málo a hranica medzi životom a smrťou je často tenká. Mali by sme si skutočne vážiť každý deň a chvíľu, ktorú tu máme.

 

Ak si veci viac vážime- prichádza aj pokora, radosť, také radostné ticho v sebe. Priťahujeme si vďačnosti ešte viac.

Ak naopak považujeme väčšinu vecí za samozrejmosť, tak spolu s tým prichádza aj ľahostajnosť, nevďačnosť, neuvedomelosť, plytkosť, povrchnosť,...

 

Niekedy dýchame plytko... Jeme rýchlo... Pohybujeme sa akoby na baterky.... Neuvedomujeme si, že každý náš pohyb, dych, sústo jedla a všetko okolo nás je prejavom vďačnosti ku nám. Že tu je niekto, kto sa o nás stará. Je jedno, či je to Boh, Buddha, Ježiš, Mojžiš, Ganga, či Perún... Je to jedno, pretože je to Jedno. Všetko je Jedným. Jedna obrovská mohutná sila nás tu všetkých spája a drží. Drží nás tak, aby to nebolelo, ale niekedy to zabolí. A to len preto, aby sme vedeli, že nás drží. A miluje nás.

 

Ako sme všetci radi, keď po zime príde jar. Keď zrazu všetko pučí a začína byť teplo. Však? Zem inak vonia. Istý čas sme vďační. Ako sa radi pozeráme na prvé puky na stromoch. No keď už je jar v plnom prúde, na tento prvotný pocit zabúdame a opäť sme v starých koľajach.

 

puky na strome, cesta k sebe,

 

Keď dočítate tento článok....

Keď dočítate tento článok... Skúste si len tak na pár minút sadnúť a zavrieť oči. Predstavte si za čo všetko ste vďační práve VY. Spočiatku to môže ísť ťažšie, pretože sme si akoby zvykli, že tu všetko okolo nás nejakým zvláštnym a podivným spôsobom jednoducho- Je.

 

No nič okolo nás, v nás a ani mimo nás - nie je samozrejmé.

 

Precíťte ten okamih so sebou a aj to všetko, za čo ste vďační. Môžu to byť Vaše nohy, ktoré Vás nosia do práce. Ruky s ktorými pracujete, či niekoho opatrujete. Oči cez ktoré vidíte. Pľúca cez ktoré dýchate... Môže to byť čokoľvek.

 

Spíšte si Váš list Vďačnosti.

Áno, prečo nie: Urobte to. Odporúčam Vám, aby ste si v najbližší voľný deň- najlepšie ráno sadli a vzali si pero a papier. Skúste si zapísať všetko za čo ste vďační. Spočiatku to naozaj môže ísť ťažko, alebo to bude len pár vecí. No zostaňte vyladení na túto tému a... A Vaše podvedomie Vám na papier naukladá možno aj celú stranu. Uvidíte za čo všetko sa dá byť vďační. Za čo všetko tú vďačnosť cítite. Ja som takto zapísal dva listy a bol to skvelý pocit.

 

Vesmír miluje vďačných ľudí. Ak sme za niečo vďační a cítime v srdci vďačnosť, automaticky si tým priťahujeme ešte viac vecí za ktoré môžeme byť vďační. Stojí o tom popremýšľať. Čo myslíte?

 

 

Zapojte sa do ANKETY, alebo sa podeľte o Vašu vďačnosť v DISKUSNOM FÓRE pod týmto článkom.

 

KAM ĎALEJ?

Prečítajte si súvisiace články:

 

 

Anketa

Cítite vďačnosť za VŠETKO to, čo JE?

ÁNO. (35)
95%

OBČAS. (2)
5%

NIE. (0)
0%

Celkový počet hlasov: 37

Za čo všetko ste vďační?- podeľte sa s nami

Dátum: 18.08.2016

Vložil: Marika

Titulok: večerná vďaka

Som vďačná za večerný pokoj pred spánkom...že mi popri práci s chorými ľuďmi a starostlivosti o choré dieťa zostáva pár minút večer na vďačnosť svojmu vnútrajšku za to, že som zvládla ďalší deň, že som ho nepremárnila zbytočnosťami a že som bola aspoň niekomu užitočná...tým, čo sa snažím robiť, ako sa snažím žiť. A Ďakujem za ruky pána Gašparíka:))

Dátum: 01.08.2014

Vložil: Miro

Titulok: Ďakujem

:-)

Pridať nový príspevok