Psíčkárenie

Neviem kde sa vzalo psíčkovanie. Veľa krát som sa nad tým zamýšľal, no neviem to pochopiť. Prepáčte psičkári. Vaši psíci nechávajú hovienka takmer všade, ale o to ani tak nejde. Keby už psy mali rozhadzovať odpadky ako my ľudia, nedalo by sa tu  žiť. Len mi nejde do hlavy kedy... Kedy? Kedy vznikol ten zlom a prečo to je? Pamätám sa ako malý chlapec som sa zvykol plaziť sa po tráve, keď sme sa hrali na “žandárov a zlodejov“, alebo na „vojakov a indiánov“. Teraz by som sa neplazil, ani keby sa mám hrať na plaziaceho sa a náramne vyškereného indiána. Viete, psov mám rád, no keď už niekto dá psíčkovi mašličku, alebo pyžamko na spanie je to moc i na slona ako ja. Snažím sa to rešpektovať. Doba dala vzniknúť akýmsi psičkárskym gangom v dobrom slova zmysle. Paničky sa stretnú, pokecajú o psíčkoch a idú domov. Len mi nejde do hlavy kto tu koho venčí? Človek psa, ale pes človeka? Nevychovávame si našich domácich maznáčikov aj preto, lebo nám niečo chýba? Pohladenie, dotyk, teplé slovo? Veď pri psíčkovi si človek akosi môže dovoliť byť ťuťuli-muťuli. Odviazať sa. No pri človeku je to ťažšie. Tu máme často bariéry. Nemáme psíkov aj náhodou z týchto dôvodov? Že nám čosi chýba v komunikácii s ľuďmi, tak to hľadáme u nemých tvárí? Alebo nám chýba niečo v sebe? Prečo neboli predtým? Prečo ich je teraz tak veľa? Minule som skoro jedného zašliapol. Vletel mi pod moje dvanástky nohy ako veverička. Veru bol zlatý. Aj keď občas sa mi pošťastí stúpiť do psej míny. Vlastne áno. Ja som rád! Už to mám. Keby nebolo psíčko-hračko-maznáčikov, polovica ľudí, ktorí ich chodia venčiť by von ani nechodili. A tak sme prišli do bodu, keď psy venčia ľudí. Do kelu. Je to ako scenár z filmu- Planéta opíc. Čo bude za ďalších dvadsať rokov? Kto nás bude venčiť? Alebo, bude sa dať ísť niekam venčiť? Budeme ešte vôbec?