Murakamiho fenomén?

Raz som si prečítal rozhovor s naším spisovateľom Michalom Hvoreckým. Cestoval vlakom a počas trasy čítal akési poviedky od „akéhosi“ Japonca Murakamiho. Hvoreckého štýl písania mi veľmi sadol a jeho román Eskorta som zhltol ako rybka háčik... Tak som si povedal, že to s tým Murakamim skúsim aj ja. Nič som o ňom nevedel. V kníhkupectve som zaplatil za jeho román Nórske drevo a doma začal čítať. Dielo je to veľmi kvalitné a zaujímavé. Postupne som si jeho knihy začal skupovať všetky. Väčšina jeho románov vyšla v českom Odeon-e, Slováci vydávajú v Slovart-e. Knihy / okrem titulu- O čom hovorím, keď hovorím o behaní/ vydané v slovenčine, český Odeon nevydáva ako napríklad /Hon na ovcu,-  Tancuj , tancuj, tancuj,-  Kronika vtáčika na kľúčik- trilógia/

Ak môžem skromne obodovať rebríček kníh od tohto kúzelníka na prvé miesto by som dal spomínané- Nórske drevo, Kafka na pobřeží, Konec světa-Hard boiled-Wonderland,. Slováci sa vyšvihli vydaním knihy Hon na ovcu, ktorá je vynikajúca a jej pokračovanie Tancuj, tancuj, tancuj, na kvality predchodcu tak trochu zazerá... Výborný je i Sputnik-má láska.  Najnovšie vyšli Murakamiho poviedky v českom Odeon-e pod názvom- Po otřesech. Samozrejme tieto diela nie sú všetky, viac sa dozviete aj tu-

Kamsi do ne-známa...

Pri čítaní kníh človekom prechádza akási zvláštna náladová, klasicko-mrazivá hudba. Jeho deje tak často okrášľované, ba priam až vytvárané bájnymi, nadprirodzenými javmi, čarovnými zmysluplnosťami- vždy upútajú. Murakami je majster vnútorného dialógu. Vynára sa Vám pri ňom otázka hovoru samým so sebou, cítite prísun reality do ne-realít. Akoby na niektorom mieste bolo čosi pevné a jasné. No vzápätí sa z toho stane čosi iné a vy zatiaľ neviete čo to je. Bažíte po tom ako magnet a padáte do deja viac, rýchlejšie. Stávate sa účinkujúci. Tón Murakamiho rozprávania sa odráža v naväzovaní nálad, pocitov, vzťahov, emócií. Charaktery postáv sú väčšinou spojené s ich vnútrom a zobrazované vo vonkajšej realite normálnosti. No vnútorný svet postáv je veľmi plastický, farebný a často ponorený do komornosti, emocionálnych postojov. Otázkam do seba.

Pritom k spomínanej plastickosti, komornosti, zmyslupnosti sa postavy často dopracúvajú až postupne a sami idú do iných vrstiev vlastného bytia, korešpondujúc s citovosťou aj  akýmsi vnútorným volaním po odpovediach. Vnútorný svet Murakamiho diel je veľmi neobyčajný. Ponoríte sa do zdanlivo reálneho obrazu a vyjdete akoby na druhej strane ovešaní pestrofarebnými šatkami s pozdravmi iných svetov. Pri čítaní sa vám chce ísť do hĺbky, no ona často neprichádza. Až po čase si človek uvedomí, že v tej hĺbke už dávno je. Citlivosť deja a nálada, jedlá, nápoje, hudba, sex, emócie v knihách tohto Japonca, sú často písané pod pláštikom jednoduchosti, autentickosti. No obsahujú vôňu iných svetov, vyznaní, vnútorných rozhovorov každého účastníka a postavy v diele. Opisy krajín, vzťah k plynulosti slova, stupňovanie,  ponáranie sa do smútku, komornosti a konverzačnej palety zúčastnených,  je len jednou farbou Murakamiho.

Pri čítaní si vkladám otázku ako je možné vytvoriť zo zdanlivo jednoduchých situácií tak zmysluplné a citlivo, clivo krásne? Autor doslova pláva jeho dielom a ukazuje nám prepletence vzťahov v ich emocionálnom ukotvení. Nejde tu o silovú-silenú dejovú líniu. Skôr o tiché pozeranie sa do lesa. No oči smerujúce k lesu už nikdy nebudú také aké boli pri prvom pohľade. Sami sa stávajú lesom. V týchto dielach je Ticho. V tom tichu je podstata. Po odložení knihy si väčšina čitateľov uvedomí, že to ticho sa odráža v nich samých. A vnútro hovorí už samé.

Murakamiho mám rád. Hesseho tiež. Obaja sú majstri vnútorného obrazu. Hesse duše a Murakami toho, čo sa za dušou skrýva.