Dědictví 2 - aneb kurva se neříká- môj názor na film

Možno sa čudujete, prečo som pridal tento článok, veď text s touto témou sa sem zjavne „nehodí“. Pridal som ho preto, že mám rád slobodu, teda, môžem si písať to, čo chcem. A za druhé, ma tento film neuveriteľne upokojil...

Určite ste videli prvý diel, ktorý je dnes už kultový a hlášky v ňom zľudoveli. Preto, keď vyšlo pokračovanie, každý bol zvedavý, čo to bude zač. Na internete si môžete prečítať množstvo recenzií a názorov na tento film. Väčšina môže byť a je záporná. Ja však napíšem svoj vlastný...

Bohuš zdedil veľké peniaze a užíva si život. No začiatok filmu otvára scéna pohrebu jeho ženy Vlastičky. Už to, že zostáva bez ženy na ktorej rady dával, mu otvorí chodníčky k alkoholu. Objavia sa ľudia, ktorí od neho pod falošným predajom zámku chcú vymôcť zdanlivo dlžné peniaze. Bohuš počas filmu prekonáva rôzne cesty. Zamiluje sa, je nešťastný, pošlú ho do blázninca, aby nakoniec z tohto všetkého vyviazol tak ako má...

Prečo sa mi film páči?

Je cítiť, že Polívka, hoci má o 20.rokov viac, vôbec nič nehrá. On skrátka taký je a preto sa veľmi dobre naladil na energiu Bohuša z prvého dielu. On tým Bohušom je. Smrťou Vlastičky, ktorá sa mu často zjavuje, sa vynára v jeho mysli akoby obraz svedomia. Tu sa vnímavejší divák môže zastaviť aj nad tým, že Bohuš akokoľvek je Bohušom, predsa len mal svoju ženu rád. To ho robí ľudskejšieho. No vzápätí všetko vyvráti a o chvíľu si užíva s Irenkou v aute, po tom čo užil viagru... Polívka je človek mnohých tvárí a Bohuš to isté. Akoby jeho Bohuš nechcel dospieť. Je tu však cítiť odklon 20-tich rokov a aj určitá skrotenosť Polívkovho temperamentu. Napriek tomu zostáva stále tým istým buranom, ktorý hundre a svojsky komentuje všetko okolo. No nie je naivný, pretože podobne ako v prvom diely /keď nechcel predať „cihelnu japoncom“/ tak i v tomto prekukol podvod so zámkom a vedel prečo mu ho ponúkajú.

Podobenstvá na škodu...

Film sa nevyhol určitým podobenstvám prvého dielu. Miestami je cítiť, že Polívka tu zámerne vložil jemu vlastné vulgarizmy /napríklad- rozhodím sandál, hňupe.../ hlavne preto, aby bol film viac komediálnejší, alebo, aby sa priblížil k jednotke. Toto však nevyšlo. Naopak pôsobilo to ako stúpnutie do blata. Film má však niekoľko zaujímavých hlášok, ktoré nie sú síce typicky „bohušovské“, no sú oveľa vtipnejšie. Napríklad scéna s kopáčmi.

Bohuš a Arnošt = :)

Najviac sa mi páči vzťah Bohuša s Arnoštom, ktorému v prvom diely nechal urobiť plastiku nosa. Je cítiť, že sa rešpektujú. Bohuš aj keď sa správa k ostatným buransky- k nemu má úplne iný postoj. Vo filme je to skutočne cítiť. Napríklad keď sa ho Arnošt pýta, či by mu zaplatil polovičku z operácie nosa, pretože plastika sa mu začína rozpadať- Bohuš povie, že mu nezaplatí polovicu, ale zaplatí všetko. Na druhej strane má zvláštny vzťah k svojmu vnukovi, ktorému dá k jeho narodeninám pomerne /na chlapcov vek/ zvláštny dar. /Mám dojem, akoby Polívka chcel symbolicky týmto darom obdarovať hlavne seba. Podtrhuje to aj skutočnosť, že dar nerozbalil vnuk, ale sám Polívka/  Po tomto všetkom na spomínaných narodeninách svojho vnuka, ho nechá necitlivo spadnúť zo stola... Akoby sa Polívka stále aj v pokročilom veku hľadal. Je preto len normálne že aj jeho súkromný život má viacero spojitostí s postavou Bohuša...

Ak si dobre načítate atmosféru filmu, môžete vnímať, že všetky postavy okrem Bohuša a Arnošta sú akoby statické. Naškrobené. Málokto sa tam usmieva /okrem tanečných a hudobných scén v krčmách/. A Bohuš medzi všetkými akoby svietil, rozdával sa. Miestami je až detinský a nerozvážny, občas veľmi uletený. No stále srdečný. Samozrejme srdečný tak po svojom. Myslím si, že on ako jediná postava celý film zachraňuje.

Preto mám dojem, že Polívka si tento film potreboval natočiť hlavne pre seba. Je to jeho osobný dialóg samého k sebe. Jeho štýl a jeho vyjadrenie. Akýsi monológ starnúceho človeka s dobrým "buranským" srdcom, ktorý nie je vnútri šťastný a niečo v ňom chce zostať v minulosti. Filmom prechádza celkom príjemná hudba i živé zborové spevy folkových speváčok. Ak bola jednotka pompézna, buričská, dedinsko „sedlácká“, dvojka je oveľa komornejšia, pokojnejšia a viac pri zemi.

Na konci prvého dielu sa Bohuš pohádal s advokátom /Miroslav Donutil/ pretože mu dlžil peniaze. No aj tu sa prejaví nečakaný pozitívny zvrat.

Na tento film sa nemožno dívať ako na pokračovanie jednotky. Aj keď z nej vychádza, predsa je to o niečom inom. Preto ak ste mali radi jednotku, potrebujete prestať očakávať, že to bude podobné. Tento film je Polívkovou bodkou za Bohušom. Aj tu zaznie pre mňa mnoho podarených hlášok aké vie vymyslieť iba Polívka. No stále je to komorné. Veľmi som sa tu nesmial, ale na záver som ostal zamyslený. Ak si chcete tento film pozrieť, odpútajte sa od jednotky a nechajte to len tak plynúť. Nenechajte sa odradiť od podľa mňa až príliš negatívnych hodnotení tohto filmu, ale urobte si Váš názor. Aj tu platí stále známe pravidlo- “ Všetko je inak."

Dozvedieť sa  viac informácií o tomto filme.

Získať tento film môžete tu.

Prvý film môžete kúpiť zase tu

Pozrite si aj:

• Odvážlivci- skvelý film s mužskou a otcovskou tematikou
• Karamazovi- vynikajúci divadelný film s I. Trojanom
• Zdeněk Svěrák- Narostl mu hřebínek- výborný krátký film