Ako funguje božia pozvánka? - 1.časť

My sme len zabudli, že sme pripojení a prepojení. V skutočnosti sme takí stále. Len tí, čo si to uvedomujú a veria, pracujú, vnímajú, sa rozpamätali. Ostatní sa rozpamätajú tiež. Každý má svoj vývoj a ten je u každého rozdielny. Boh nás sprevádza každým okamihom. Keď sa nám zdá, že je to ťažké, má to také byť. Práve tie najsilnejšie meče sa kuli v najhorúcejších ohňoch. Keď sa nám javí svet nespravodlivý, v skutočnosti nám ukazuje len naše rany. Hovorí nám- Ak vnímaš toto vo svete ako ranu, určite je kúsok z tej rany aj v Tebe. A táto rana Ti len ukazuje cestu k Tvojej vlastnej zranenosti. Len tak ju môžeš nájsť a neskôr vyliečiť.

Človek si uvedomí až po reťazci ilúzií aký život je a ako k nemu prehovára.  Viem, že viera je viac ako náboženstvo. A náboženstvo často vieru netvorí.  A napriek tomu veriť v Boha som začal prirodzene. Sám som k Bohu prišiel a to som nevedel, že on bol a je stále pri mne. Prirodzene ako rast stromu. Nik sa ho nepýta prečo rastie. Je to nezmysel. Predsa to tak je. Rastie a hotovo. Aj pisateľ tohto článku- Rastie. Jeden môj dobrý priateľ mi pred pár dňami napísal sms-ku. Znelo tam- Peter, čím to je, že sa cítim tak smutný?- Zaujímavá otázka a ako som kráčal nočným mestom,  bol som pripravený mu dať odpoveď, keď tu zrazu... pocítil som svoj vlastný smútok. Boh sa mi prihováral. „Keď chceš niekomu povedať o príčine jeho smútku, potrebuješ byť smutný aj Ty“. Spýtal som sa ho.- Otče a nebolo toho už dosť?- odpovedal mi- Práve to potrebuješ. Aj to je Tvoja cesta. -. Vtedy som pochopil. Ak niečo pred nami zastane, nespoznáme čo to je, pokiaľ do toho neprenikneme. Pokiaľ si neuznáme aj svoju nezrelosť a zranenosť. V tom okamihu som pocítil šťastie a lásku od Boha. Priateľovi som napísal- „Pozri sa na strom. Ten rastie a je šťastný. Nik o tom nevie, no on JE šťastný. Aj napriek tomu, že vyzerá sám. No nikto nikdy nie je sám.. Je šťastný pretože je pevne spojený dole so Zemou ako s Matkou a hore s Bohom ako Otcom. Keď človek precíti toto prepojenie, je šťastný a  potrebný. Ľudia sú nešťastní, pretože sa odpojili. Od koreňov a od Zdroja. A aj najsilnejší strom odpojený od koreňov, zomiera.“

Teraz sa ma pýtate ako opäť sa pripojiť a čo sa tým dosiahne. Moja odpoveď znie- Už pripojení sme. My sme len zabudli, že sme pripojení. V skutočnosti sme prepojení stále. Len tí, čo si to uvedomujú a veria, pracujú, vnímajú, sa rozpamätali. Ostatní sa rozpamätajú tiež. Každý má svoj vývoj a ten je u každého rozdielny. Boh nás sprevádza každým okamihom. Keď sa nám zdá, že je to ťažké, má to také byť. Práve tie najsilnejšie meče sa kuli v najhorúcejších ohňoch. Keď sa nám javí svet nespravodlivý, v skutočnosti nám ukazuje len naše rany. Hovorí nám- Ak vnímaš toto vo svete ako ranu, určite je kúsok z tej rany aj v Tebe. A táto rana Ti len ukazuje cestu k Tvojej vlastnej zranenosti. Len tak ju môžeš nájsť a neskôr vyliečiť.  Nič sa nedeje náhodne. Vo všetkom je rád. Priorita, posunutie, systém. Ani maličké dieťa nezomiera bez príčiny. Ani chudobní v Afrike nehladujú pre nikoho, len za seba. Za nové skúsenosti... rast... Naše problémy nie sú bez príčiny. No vždy má na toto Boh odpoveď. Znie- Zostať v spojení. Na dráte. Na vysielačke. Byť on-line. Nemyslite si, že píšem básničky. Možno som si isté etapy v tomto živote prežil akoby som už žil nie tridsaťdva, ale päťsto rokov. Veľa sĺz som vyplakal a iste niektoré neboli moje. Viem, čo je to práca na sebe a viem ako sa prihovára Boh. No stále sa učím a som večným žiakom a synom môjho Otca. Viera v Boha sa nehľadá v kostole. Nemá ani tak súvis s kresťanstvom, či náboženstvom. Je to vnímanie života a jeho situácií. Je to pocit plnosti aj v prázdnote. Je to ochrana. Je to nebeská rodina a zodpovednosť. Boh je aj tvrdý. Má takým byť. Ako prísny rodič. Občas je dobré nechať dieťa vykonať jeho veci samo aj keď sa to zdá ťažké. Zocelí ho to. My sme božie deti. Sme deti Bohov. Boha Otca a Matky Zeme. Boh nám necháva veľa miesta na náš vlastný rast. Často len pozoruje, postrčí, napovie, pohrozí, okríkne, podá pomocnú ruku. Tiež posiela k nám ľudí, aby vypovedali a podporili. Poviem Vám ako Boh prehovára ku mne. Možno Vám to pomôže na Vašej ceste.

Prechádzal som námestím  a odrazu som zaregistroval dvoch mladíkov ako sa odpojili a zamierili si to ku mne. Podľa ich výzoru mali tak okolo dvadsaťštyri rokov a vyzerali slušne. Pomyslel som si. „A je to tu...“ Neviem akým spôsobom priťahujem takýchto ľudí a no stáva sa mi to dosť často. Podišli ku mne s výrazným americkým prízvukom. Skrsol vo mne obdiv za to, že sa naučili slovenský jazyk, ktorý patrí k najťažším jazykom určite aj kvôli výslovnosti a skloňovaniu. Spýtali sa ma či mám chvíľu čas a ako sa mám. Po úvodných vetách padlo slovo Boh. Vizitky pripevnené na  ich kabátoch, ukazovali na jednu menšinovú cirkev, teda podľa nás mnohých – sekta. Vec názoru... Ukazovali mi knihu. Jej názov teraz nie je dôležitý. Pýtali sa ma na Boha ako ho vidím. A či verím. Povedal so im, čo som vnímal a vtedy som cítil, že mi Boh hovorí. – „Počúvaj ich, majú správu pre teba.“. Tak sme sa rozprávali a očividne som ich mojimi názormi zaujal. Ako sme sa zhovárali, jednému sa už zívalo a druhý mi neúnavne ponúkal ich knihu domov. Na prečítanie.  Povedal som im, že cítim ako túto knihu práve teraz nepotrebujem, ale že si veľmi vážim ich ponuku. Tiež som vyslovil prosbu, aby ju ponúkli inému človeku. Odrazu jeden z nich povedal toto- Vieš, že Božia vôľa sa prejavuje v ľuďoch? Odpovedal som mu, že viem a  neprejavuje len v ľuďoch, ale aj v živote celkovo, v situáciách, názoroch, skúsenostiach, prírodných javoch. Na to mi povedal- Boh veľmi chce, aby si vedel ako Ťa miluje. Si jeho milovaný syn a je s tebou každý deň. Práve teraz si milovaný a strážený.“ Z jeho slov šlo čosi, čo sa nedá naučiť. Aj keď viem ako sú školení a prečo títo ľudkovia chodia po mestách,  z jeho úst akoby rozprával Boh. Cítil som to tam a bolo mi teplo. Horúco a horúco. Videl som sa milovaný a pomohlo mi to. Veľmi, veľmi.  Rozlúčili sme sa a cestou domov som sa prihováral Bohu a ďakoval mu za toto vyznanie. Viem, že mi Boh aj cez týchto ľudí pripomenul seba a moje prepojenie.

Boh vie ako veľmi potrebuje niečo vo mne vyzrieť. Niečo, čo má vo mne hlbokú ranu a čo nedostalo naplnenie. V mojich modlitbách som ho často prosil o pomoc, podporu. Raz sme sa boli tiež prejsť s Adrianou v meste a vidím vo výklade novú knihu od môjho obľúbeného autora. Poviem Vám, keď som ju uvidel, vedel som, že je to pre Mňa. Tá kniha bola pre mňa. Porozumel som.  Adriana na mňa pozrela a povedala. Naozaj úplne pre teba.  Teraz ju mám doma a učím sa z nej. Nie čítam. Učím. To, čo sa naučím, overujem si v živote. Už nie som sám a ani som nikdy nebol. Už som. Takto sa Boh prihovára. Ľuďmi, príbehmi, postojmi, skúškami, slzami, utrpením, zápasom, prehrami. No aj víťazstvom, silou, odovzdanosťou a vierou v samého seba. Boh vôbec nechce a nestojí o to, aby sme mu slepo dôverovali. On nás miluje a časť z neho je v nás. Necháva nám však našu vôľu a keď vidí, že ideme nesprávne, nechá nás. No keď už vidí, že kráčame ku priepasti a nevieme o tom, urobí všetko pre to, aby nás zachránil. Je len na nás, či túto pomoc vidíme. A z toho sa učíme.

Keď vidíme v smútku nádej a cestu, skúsenosť - je to znak, že sme nášmu smútku porozumeli. Keď v ňom však vidíme tabletky na depresiu a samovraždu, je to reparát. Vrátime sa, aby sme mohli zložiť skúšku znova. A takto to funguje.

pokračovanie článku...